Keď sa človek rozhoduje či zostať na škole na Slovensku alebo odísť do zahraničia, tak si ani vlastne nevie celkom predstaviť, čo ho čaká a s čím sa bude musieť sám popasovať. Ja som bola rovnaká. Pred odletom som mala asi tisíc myšlienok, starostí a otázok – čo ak sa niečo stane.
Čoho som sa asi najviac bála bolo: či si nájdem dobré ubytovanie a, či si nájdem nejakých kamarátov, keď už budem na mieste. Keďže ja som do Dánsko odchádzala a mala vtedy vybavené iba dočasné ubytovanie (na jeden mesiac) tak strach z toho, že, kde budem bývať bol naozaj veľký. V skutočnosti som sa však nemusela ničoho báť. Ubytovanie som si samozrejme našla.
Pri hľadaní mi pomohli hlavne sociálne siete a Facebookové skupiny, ale aj moja škola sa snažila všemožne pomôcť, aby všetci jej študenti mali, kde bývať. Nakoniec som si našla ubytovanie v príjemnej štvrti. Síce som nebývala na tradičnom internáte aj tak som si svoje ubytko veľmi pochvalovala. Bývala som v dome so záhradkov. Našla som si troch spolubývajúcich, respektíve oni si našli mňa.
V dome sme bývali dve baby a dvaja chalani a každý sme študovali niečo iné. Vďaka tomuto ubytovaniu sa mi aj ako keby otvorili dvere k novým ľuďom, kedže spolubývajúci študovali: matematiku, fyziku a pedagogiku tak sa pohybovali medzi úplne inými ľuďmi ako ja (čo som študovala business odbor).
Môj druhý najväčší strach bolo či si nájdem nejakých kamarátov. Predsalen som žila skoro celý svoj život iba v tom istom meste a nie som ani ten najväčší extrovert. Od štvrtej triedy (kedy som nastúpila na gymnázium) som mala tých istých kamarátov. Bála som sa či vôbec viem ako a, kde si tých nových kamarátov budem hľadať a, či nakoniec nezostanem v tom zahraničí úplne sama. Prvotné „kde“ a, „ako“ za mňa opäť vyriešila škola, ktorá nám týždeň pred začiatkom prednášok zorganizovala takzvaný “introduction week”.
Cez tento týždeň som stretla mojich nových spolužiakov, ale aj študentov z iných odborov. Počas tohto týždňa sme spolu súťažili, učili sme sa smiešne tančeky a obliekali sa do improvizovaných kostýmov. Atmosféra cez tento týždeň bola veľmi uvoľnená a skôr to pôsobilo, ako taký tábor kam všetci prišli niečo zažiť a spoznať nových ľudí. Vďaka tomuto týždňu som spoznala veľa nových ľudí Spoznala som aj ľudí, ktorí sa neskôr stali mojimi blízkymi kamarátmi. Fungovalo to tak že človek spoznal jedného nového človeka a ani sa nenazdal a poznal ich asi 20 a ten počet stále stúpal.
To či viem, ale neviem, ako si hľadať nových kamarátov som vôbec nemusela riešiť, keďže všetci, čo sme prišli na školu sme boli “na jednej lodi” a všetci sme sa báli, aby sme nezostali sami. Pochopila som, že na to, aby si človek našiel v zahraničí nových kamarátov netreba žiadne špeciálne schopnosti.