Mladí ľudia by mali skúsiť žiť aj mimo svojej rodnej krajiny. Aspoň na krátky čas. Práve obdobie univerzitného štúdia je na to najvhodnejším.
Kedy, ak nie v období, keď je pre vás najväčším kapitálom odvaha a vlastný čas. Vtedy, keď ste otvorení zmene, vtedy ak máte energiu a vôľu meniť sa. Vedomosti a zručnosti nadobudnuté počas štúdia na vysokej škole sú prvotná a často jediná hodnota, ktorú si ako absolventi prinesiete na pracovný trh. Vaše osobné know-how. Vždy a tak aj pri vzdelaní máte na výber.
Buď klasické slovenské (české) vzdelanie, ktoré do určitej miery reflektuje na zmeny a potreby globálneho sveta. Alebo moderné vzdelanie, založené na rozvoji kritického myslenia, orientované na praktické využitie vedomostí, vzdelanie v cudzom jazyku. Presne také isté, ako majú rovesníci z Dánska, Švédska, Británie, Holandska… To, akú formu a najmä kvalitu bude mať to vaše, závisí iba od vás!
V každom hodnotení sa naše školstvo pohybuje na priečkach na míle vzdialených špičke. Testovanie PISA, ranking OECD, QS World Universities Ranking, etc. Ak budete hľadať umiestnenie slovenských škôl, či výsledkov našich študentov, začnite od spodu a nájdete ich skôr! Inštitualizácia vzdelávania. Hierarchizácia celého systému (študenti tvoria spodok pyramídy). Neustále zmeny vo vedení. Slabé prepojenie vzdelávania s praxou. Lipnutie na memorovaní faktov systematicky od prvej triedy až po posledný semester univerzity. Materiálne, finančné a hlavne personálne zdroje máme len ťažko porovnateľné so svetom.
Potrebujeme iné tempo, rytmus a pravdepodobne potrebujeme kompletne nové noty. Kontinuálne pokračujeme v tom, čo sa začalo realizovať ešte v roku 1774 pod taktovkou Márie Terézie. Vtedy sa objavili triviálne jednotriedne školy pri sídlach farských kostolov a deti v nich učiteľ učil náboženstvo, učili sa čítať, písať a počítať. Forma je aj dnes u nás de facto rovnaká. V obsahu pribudlo síce viac predmetov a technologický pokrok priniesol rozvoj učebných pomôcok, avšak ak porovnáme historický vývoj v školstve s napredovaním napríklad v medicíne či v automobilovom priemysle, tak naši študenti stále zažívajú dobu Osvietenstva. A to v 21. storočí, v dobe v ktorej sme fakticky krôčik k “vesmírnej turistike”.
Namiesto toho, aby sme podporovali v študentovi jeho individuálne nadanie a kompetencie, snažíme sa celú triedu dostať na rovnakú úroveň. Produkujeme študentov, ktorý majú široký záber no v ničom nevynikajú. Cielene si so študentov pestujeme priemer. Dobrá správa je asi len to, že v tom nie sme sami( Čechy, Maďarsko, Poľsko…).
Áno, aj naše školstvo sa mení. Kalamár, pľuvadlo v rohu triedy, trstenica a aj telesné tresty sú odkazom minulosti. No aj tak, celková filozofia nášho školstva reflektuje na zaužívané schémy vzdelávacieho procesu so začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia (Subjektovo orientovaná výuka). Vyučujeme konkrétny predmet/odbor a nie to, ako jeho teóriu aplikovať v praxi. Poučky, definície, vzorce, skúškové, zápočet, diplom a nazdar! Študent sa musí memorovať to, čo jeho učiteľ/profesor od neho chce aby vedel. Musí prísť na skúšku, “odrapká” požadovaný obsah študijnej látky a zápočet je vo vrecku. Problémom je, že takto nadobudnuté učivo študent po krátkom čase zabudne (krátkodobá pamäť). Vedomosti skôr namemorované, ako pochopené sa stávajú fakticky nevedomosťami.
Naopak školstvo napríklad v Škandinávii či Veľkej Británii sústreďuje hlavnú časť vzdelávania na prepojenie teórie s praxou, na zapojenie kritického myslenia (Problémovo orientovanáj výuka). Podľa definície PBL (Problem Based Learning) sa študenti učia prostredníctvom vlastných skúseností s riešením “otvoreného problému” cez tzv. “study cases”, konkrétne študijné prípady. Zahŕňa individuálne získavanie poznatkov, skupinovú spoluprácu a skupinovú komunikáciu. Práca v malých skupinách študentov, kde každý študent preberá v rámci skupiny a zadania konkrétnu úlohu a kompetencie. Skupina identifikuje to, čo študenti už vedia, čo potrebujú vedieť a ako a kde získať prístup k novým informáciám, ktoré môžu viesť k riešeniu problému.
Posilňuje kritické myslenie, samostatné overovanie zdrojov a individuálny výber študijných materiálov a úlohou lektora je skôr len mentorovať celý postup. Jeho úloha je uľahčiť učenie tým, že podporuje, riadi a monitoruje proces učenia. Príklad, …ak študujete Marketing management, so spolužiakmi analyzujete konkrétnu firmu na, nájdete v nej abstraktný problém (nie v zápornom zmysle slova) a ten sa v rámci konkrétneho predmetu snažíte vyriešiť (a popri tom sa učíte aj teóriu odboru).
Na Slovensku študenti pracujú skôr individuálne, v zahraničí riešite úlohy kolektívne. No aj v kolektívnom projekte sa študenti musia vedieť vyjadriť k problematike aj individuálne. Od každého člena skupiny sa očakáva individuálna zodpovednosť za konkrétnu časť projektu. Takto sa simulujú podmienky pracovného kolektívu neskôr v realnom pracovnom prostredí. Rozdielom oproti našim vysokým školám je aj takisto Internship – pracovná stáž už ako súčasť štúdia.
Áno, aj u nás sú výborné katedry. A takisto súhlasím, že aj v zahraničí sú školy, ktoré nestoja za nič! No pobyt a štúdium v zahraničí dá komukoľvek konkrétne merateľnú výhodu oproti absolventom na pracovnom trhu. Posaďte vedľa seba našeho a “zahraničného” absolventa. Rozdiel medzi nimi je prave v kvalite stráveného času počas rokov štúdia. Ak pôjdeme do extrému, univerzita trvá päť rokov. To je to 60 mesiacov, 1825 dní, 43 800 hodín, ktoré strávil “zahraničný” absolvent tým, že sa musel vynájsť (sám) v situáciách, ktoré mu denne život pripravil. Bývanie, oblečenie, hlad, smäd, práca, peniaze, škola, vzťahy, koníčky, voľný čas, samota, odlúčenie od rodiny, sebarealizácia, osamostatnenie… 43 800 hodín rozdielového tréningu!
Spomínate na Sinatrov text v “New York”? Ku koncu tam spieva: “If I can make it there, I’m gonna make it anywhere, It’s up to you, New York, New York…”
Svet mimo univerzitných múrov sa zmenil, mení a bude meniť rýchlosťou, na ktorú máme problémy reagovať individuálne ako osoby, nieto ako inštitúcie. Netreba vymýšľať už vymyslené. Stačilo by sa inšpirovať krajinami, ktoré končia v spomenutých rebríčkoch nad nami.
Týmto Vás chcem, milí študenti a rodičia. Povzbudiť a urobiť odvážne rozhodnutie. Rozhodnutie, z ktorého budete mať výsledky až neskôr a z ktorého budete na seba hrdí. Jednoznačne stojí za to opustiť pohodlie domova a vyšliapané chodníčky. Vykročte vpred! Nie na budúci rok, nie zajtra, ale teraz!