Desať rokov dozadu sme ho vnímali skôr ako exotiku, teraz ho vykresľujú ako idylické miesto pre maximálne spokojný život moderného človeka.
Žijú tam údajne najšťastnejší ľudia na svete.Vďaka unikátnej študentskej podpore sa hovorí aj o študentskom raji. Prečo sa čoraz viac študentov hrnie práve do Dánska?
Dá sa povedať, že ste Slovákov hromadne priviezli do Dánska.
Vlastne áno. Do Dánska som odišiel cez zahraničnú agentúru, ktorá je v súčasnosti našou konkurenciou. Vtedy ale také povedomie o Dánsku nebolo, viac sa študenti zameriavali na Ameriku, bola viac populárna. V minulosti bolo Dánsko pre nás úplná exotika, ani som nevedel, ako vyzerá Škandinávia na mape.
V tom období na mojej škole (Aalborg University, pozn. redakcie) šesť Slovákov spomedzi 800 zahraničných študentov. Samozrejme, v Dánsku majú univerzity kvóty, aby tam nebola celá trieda napríklad česko-slovenská, čo znamená, že v jednej triede je približne 7 ľudí z jednej krajiny. Aj preto máme partnerské školy aj v iných krajinách. Študenti tam potom zostávajú, aj po absolvovaní štúdia, sú tam slušné slovenské a české komunity, ktoré sú napríklad aj na Facebooku.
Zastrešujete okolo 12 krajín. Koľko percent z prihlásených študentov sa zaujíma o Dánsko?
Okolo 80 percent. Študenti vnímajú ako veľkú výhodu aj štipendium, ale nie to prospechové. Každý Dán dostáva, keď dovŕši 18 rokov a nastúpi na univerzitu, 750 eur. Je to študentská podpora. Suma pokryje náklady na ubytovanie, stravu, transport a voľný čas. Preto veľa Dánov ani nebýva na internátoch, majú dosť peňazí na garsónku či izbu v byte.
Keďže sme v EÚ, máme na to nárok aj my, ale dali nám takú malú prekážku – musíš pracovať. Študenti, ktorí neovládajú dánsky jazyk, robia zatiaľ nekvalifikovanú prácu – roznášaš letáky, robíš na sklade, v bare, hoteli či reštaurácii. Zároveň ale dostávaš za to plat, čo pre študenta znamená okolo 12 eur na hodinu, mesačne ďalších 700 až 800 eur, čo spolu so štipendium dáva približne 1 500 eur. Žiadna severská ani európska krajina podobný študentský príspevok neponúka.
Mali sme študenta, ktorého prijali na ratingovo lepšiu školu do Fínska, ale nakoniec sa rozhodol pre školu v Dánsku práve kvôli štipendiu. Je to veľký magnet. Keď som študoval ja, toto štipendium ešte pre nás nebolo.
Je ťažké dostať slovenského študenta do zahraničia?
Slováci na to jednoznačne majú. Nie je to už len exkluzívny produkt pre horných desaťtisíc. Slovenskí študenti sú na tom ekonomicky aj vzdelanostne dobre. Na ten začiatok, prvý polrok, reálne potrebuje 3- až 4-tisíc eur – na nájom, zálohy, letenky a tak ďalej, kým dostane prvú výplatu.
V porovnaní s českými, maďarskými či poľskými študentmi nie sme v nevýhode. Máme takú istú štartovaciu pozíciu. Ba priam u nás je výhoda tá, že my máme v sebe geneticky vybudovanú kultúru, respektíve históriu cestovania. Už naši dedovia chodili hromadne za lepším životom do zahraničia, hoci aj do Česka či Ameriky. Vieme sa prispôsobiť, máme to v génoch.
Čo sa týka prehovárania, aby študent išiel do sveta, je to ťažšie. Je to veľké životné rozhodnutie. Je to o tom, či študent skúsi prísľub niečoho nového a či skúsi opustiť komfortnú zónu a to pohodlie, čo má, za niečo neznáme.
Sú momenty, keď si hovoríte, že on/ona na to nemá a radšej by mal/a zostať na Slovensku? Odhovárate niekedy študentov?
Je nie som ten sudca, ktorý o tom rozhoduje, či na to má, alebo nie. Veľakrát k nám príde taký „neprebudený“ človek. Vidieť to na ňom, vidieť to v očiach. Má 18 a je taký… „bez šťavy“, nesmelý. Keď si ho ale o tri roky pozriete na Facebooku, vidieť úplnú zmenu. Človek prirodzene rastie, mení sa fyzicky aj mentálne, zrazu sa „preberie“, rozkvitne.
Minulý rok sme tu mali dievča a na nej bolo fakt vidieť, že pre ňu by zahraničie nemalo byť. Ju by ten svet prevalcoval. Neviem ale presne pomenovať, čo to v nej bolo. Angličtinu však napísala na C2, motivačný list bol najlepší z celého ročníka, ale keď tu bola s nami osobne, nevedela zo seba dostať ani slovo. A teraz, čo by som jej mal povedať? Že nemáš ísť? Kebyže jej poviem, že choď, alebo nechoď, ovplyvnil by som jej život. Nech si to rozhodne trh alebo život, kto na to u nás má, alebo nemá. S dievčaťom to dopadlo nakoniec tak, že ju na prvú školu nevzali, potom sme jej našli druhú, kde ju vzali, ale nakoniec povedala, že nejde, lebo nemala toľko času na prípravu.
Čo je typickým produktom slovenskej vysokej školy?
Zamestnanec-makač, ktorý sa veľmi nepýta, prečo je to či ono tak. Plynulo prejde z univerzity do pracovného pomeru. Na slovenskej škole u teba nevytvoria pocit, že si aj sám môžeš vytvoriť „zamestnanie“ alebo že si sám strojcom svojho šťastia. Nehovorím ale, že všetci musia podnikať a jazdiť na drahých autách, ale škola v tebe neprebudí taký zmysel, že veci sa dajú robiť aj inak. U nás funguje zabehnutý starý štýl, subjektovo orientovaná výuka, kde je učiteľ autoritou, veľa memorovania, definícií, prednášok.
V zahraničí je väčšia voľnosť, netlačia toľko. Učiteľ je sprievodcom štúdia. Samozrejme, nie je to vždy také romantické, závisí aj od osobnosti konkrétneho človeka. Keď ale študent fláka školu, učiteľ po ňom nepôjde, že ho vyhodí, „nepodá“ si ho na skúškach. Je to predsa študentov život.
Slovenské školstvo prišlo do fázy, že ide podľa mňa o inštitucionalizované niečo. Ďaleko odskočilo od pôvodného zámeru a hesla Komenského „škola hrou“. Málo študentov chodí do školy s nadšením niečo objavovať.
A čo vychádza z dánskej univerzity?
Nehovorím, že odtiaľ vyjde podnikateľ ani ich školy nechcem glorifikovať. Myslím si ale, že ich absolventi majú veľa možností. Stačí sa pozrieť napríklad na výsledky OECD, kde sa škandinávske školy umiestňujú na prvých priečkach v rebríčkoch hodnotenia kvality vzdelávania či študentskej spokojnosti. Tie krajiny, nielen Dánsko, sú niekde inde, nielen školstvom, ale aj technologicky. Zaujímavý fakt je aj to, že v Škandinávii nemajú pod opisom študijného odboru slovné spojenie „zamestnať sa môžete v tom a v tom segmente“. Oni hovoria o „kariérnych príležitostiach“.
A čo profesori?
Veľký rozdiel je aj v kvalite profesorov, sú hlavne viac motivovaní. Profesia učiteľa u nás spoločensky výrazne prepadla, platovo je to katastrofa. V Dánsku majú učitelia 3- až 4-tisíc eur mesačne, preplácajú im aj prípravu na hodinu. Majú veľmi slušné benefity, ich práca je patrične ohodnotená, v rámci hierarchii prác sú vysoko.
A hlavne sú z praxe. Veľa profesorov prichádza zo súkromnej sféry. Je to pre nich kredit. Ja som mal napríklad profesora, ktorý mal zároveň svoje vlastné hudobné štúdio. Nahrával orchestre. Takisto viacerí moji učitelia boli konzultanti, jeden z nich pracoval aj pre zoo v Aalborgu, kde analyzoval, ako sa chovajú zákazníci v priestore areálu zoo za účelom zvýšenia atraktivity priestoru a, samozrejme, zisku spoločnosti. Ďalší bol štátny zamestnanec a obchodoval s vojenským materiálom v Afrike. Bol to hosťujúci profesor na polroka, vysvetľoval nám biznis model medzi štátnym a súkromným sektorom.
U nás sú akademickí profesori, ktorí tam sedia 25 rokov. No svet za oknami sa za posledných 5 rokov radikálne, a nemyslím tým vizuál, zmenil a stále sa mení. Máme osnovy, ktorých základné šablóny sú z 90. rokov.
Ako sa zahraničné školy prispôsobili inému svetu? Máte konkrétny príklad?
Nehovorím, že sylaby menia každý rok. Dobrým príkladom je napríklad Fínsko. Majú odbor eSports Business Management, čo je organizovanie turnajov, na ktorých ľudia hrajú počítačové hry. To je veľký biznis v Amerike a západnej Európe. Predstavte si halu, v nej svetelnú šou a 20-tisíc ľudí a všetci pozerajú, ako dvaja hráči hrajú FIFA (herný futbalový simulátor, pozn. redakcie). Hlavná cena možno 50-tisíc eur. Žijú tým aj v Číne. Je to veľká vec. U nás sotva o niečom takom počujeme, a keď o tom počujeme, ťažko tomu uveríme. A vo Fínsku na to majú bakalársky odbor.
Podľa vašich blogov ste zástancom problémovo orientovanej výuky, ktorú využívajú aj v Dánsku a v ďalších krajinách. Môžete popísať, o čo ide?
Študuješ napríklad ekonomický odbor a namiesto memorovania poučiek a písania diktovaného robíš konkrétne projekty v malých skupinách, štyria alebo piati. Okrem iného sa tak naučíš spolupracovať a tvoriť v skupine, nie si individualista. U nás si v anonymnej aule medzi 200 ľuďmi, čo ťa nemotivuje ani zdvihnúť ruku a bojíš sa vyjadriť nesúhlas. Nečudujem sa študentom, že uprednostnia svoj smartfón pod lavicou pred samotným výkladom. V Dánsku dostaneš projekty, vymyslíš si problém, ktorého cieľom bude niečo konkrétne zlepšiť, a spolu z toho skupinka urobí analýzu na základe teórie, ktorú sa učia, a závery.
Svet sa mení a už nie je pre jednotlivca dôležité napríklad vedieť, kedy sa narodil Ľudovít Štúr. Je to absolútne neaktuálne a okrem toho ľahko dohladateľné na internete. Samozrejme, fakty sa treba učiť, ale my prikladáme tým faktom majoritnú dôležitosť. V Dánsku kladú dôraz skôr konštruktívnemu, kritickému mysleniu.
Čo s predmetmi ako fyzika, matematika či chémia? Tam to bez memorovania veľmi nejde.
Dajú sa ale robiť pokusy alebo nejako aplikovať tú fyziku. Pamätám si, že sme si na fyzike hovorili o sile a o Newtonovi, ale nepamätám si, že by sme si tie veci aj skúšali v laboratóriu.
Mal som tu študenta zo slovenskej univerzity s tým, že sa tam nudil a že sa prvé dva semestre vôbec nedostal k programovaniu. Prišiel do Dánska a hneď skúšali robiť aplikácie do mobilných telefónov. Nehovorím, že je tento spôsob výuky stopercentný, ale im to funguje. Profesor v tomto prípade len ukazuje cestu, žiaci musia mať silnú vnútornú disciplínu, je iba na nich, ako projekt spravia.
Keď sa pracuje v skupinách, je pravdepodobné, že jeden človek v nej bude pracovať na 90 percent a zvyšok sa bude ulievať.
Áno, je to tak. Záleží to od ľudí, s ktorými si v skupine. Nedá sa to zovšeobecniť, ale keď si v skupine s Dánmi, tak tam to frčí. Závisí to ale od mentality, krajiny aj od prístupu jednotlivca. Môžeš byť v skupinke s piatimi Rumunmi a spolupráca na projekte môže byť fantastická.